Vanda Š., 17 rokov, Sprachcaffe Paris U20, Francúzsko
Francúzština je považovaná za najromantickejší jazyk na svete a tiež jazyk diplomatov. Je výhodné ju ovládať pre veľa dôvodov. Nie nadarmo sa hovorí, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Pre mňa bola voľba tohto jazyka ľahkým rozhodnutím, hoci to veľa ľudí vzdáva bez pokusu, vraj je ťažká, nelogická.. Ale je v prvom rade nádherná. Voľbu mi uľahčilo ešte niečo, môj dávny sen, mesto, ktoré pozná hádam každý. Veď predsa francúzština = Francúzsko = Paríž. A vidina slobody, jazyka, cestovania a spoznávania nového je pre mňa celoživotnou modlou. Tak som si v polovici júla pobalila gýčový kvetinový kufor (ochrana pred letiskovými zlodejmi), rozlúčila sa s rodným krajom a vydala sa do sveta. Za mojim snom.
Na začiatok treba povedať, že všetky klišé o Paríži sú pravdivé. Romantický výhľad na Eiffelovku, tajomný úsmev Mony Lisy.. Je ich nespočetne veľa. Pred pár rokmi, keď som toto úžasné mesto navštívila prvýkrát, si ho môžem spojiť akurát tak so školským výletom, štyridsiatimi fialovými šiltovkami a nervóznymi učiteľkami na konci s nervami, aby si nás ustrážili. Pochopiteľne mi to nestačilo a krivka očakávaní rástla nepriamo úmerne s ubúdajúcimi dňami, ktoré ostávali do odchodu.
Sama som neletela prvýkrát, no aj tak som nevedela obsedieť na mieste. Začala som rozmýšľať. Robím dobre? Čo ak si nesadnem s rodinou? Alebo nenájdem priateľov? Učím sa francúzštinu len dva roky, dokážem vôbec prežiť v ich prostredí? Na také veci som dovtedy ani nepomyslela a oni sa mi zrazu usadili v hlave a nedali mi pokoj. No keď som prišla do mesta samotného.. Nechala som si vyraziť dych milovanou architektúrou, menšími uličkami s kopou obchodov, rušnými námestiami plnými turistov. A všetky pochybnosti sa rozplynuli v momente, keď ma privítala moja domáca Rachida a mojich šesť (!) spolubývajúcich. Ja viem, že to vyznieva hrozivo, ale našťastie náš byt bol veľký a aj s jednou kúpeľnou sme to zvládali. Veď viete, ženy.
Najzložitejšie bolo zorientovať sa vo všetkom. Metro, mesto, škola, domáce pravidlá, ľudia. Ešteže som mala pri sebe moje spolubývajúce, ktoré mi pomohli s kartou na metro a natlačili mi do hlavy cestu k našej zastávke pomocou rýmovačky. Zlaté baby odvšadiaľ, ochotné a s chuťou do života a objavovania, moja krvná skupina.
Taká bola aj partia v škole. Mladí ľudia všetkých národností, vekový priemer bol sedemnásť. Dokopy nás bolo asi tridsať, rozdelení sme boli na tri skupiny podľa úrovne, každý s jedným učiteľom. Robili sme s rôznymi textami, pozerali videá, vymýšľali rozhovory, odpovedali na hocijaké otázky, proste, pracovať sme s jazykom museli. A to bolo dobre. Dokonca by sa tu potešili aj sedmospáči – škola začínala o deviatej a vo Francúzsku máte nárok na akademických pätnásť minút meškania. Po hodine a pol nasledovala hromadná invázia do Starbucksu, s označkovanými téglikmi na laviciach sme potom prežili (prespievali/ prehrali/ prekecali, podľa momentálnej situácie) ďalšiu hodinu a pol a potom sme sa dočkali pauzy na obed, teda času na moju obľúbenú činnosť, ochutnávanie hocičoho nového. Japonskú reštauráciu a sushi sme mali hneď oproti škole, stačilo doslova dvadsať krokov. India, Čína, Mexiko či Škandinávia alebo klasické Francúzsko, všetko bolo po ruke a blízko (malá rada, vážne oceňujú, keď to na nich skúsite s francúzštinou). Aj fastfoody, ktoré doma obchádzam oblúkom, sa nájdu na každom rohu. No najviac ma potešilo Hard Rock Café, asi dve minúty od školy. Výborná poloha, z domu to školy to bolo každý deň asi tridsať minút a potom sme sa premiestňovali podľa potreby a prekonávali desiatky kilometrov, ale v tom metre sa to vôbec nezdá.
Metro je samostatná kapitola. Toľko ľudí, zjavov, zvukov, pachov (a bezdomovcov a žobrákov, ehm) nenájdete nikde. Všetci ním chodia, je všade a preto sa ním dá všade dostať, na spoj čakáte tak maximálne päť minút (dobre, to záleží od hodiny) a je v ňom množstvo zaujímavých tipov na filmy, expozície alebo len reklamy. Alebo tiež nákupné centrum.
Áno, v Paríži je všetko. A vždy. Ráno, večer, utorok či sobota, všetko jedno. Vždy je čo robiť, dá sa niekam ísť. Na nudu ani rutinu tam nie je ani čas, ani dôvod. Každý deň je tam niečo „prvýkrát“. A prinajhoršom, vadí niekomu len tak chodiť okolo a dýchať atmosféru? Všetky tie chutné kaviarne, orientálne pekárne (nikdy viac!), živé bary, uhladené reštaurácie. Budovy, štvrte, pamiatky. Na tie nás brávala škola, konkrétne veľmi francúzska Francúzka a učiteľka Nelly a Talian Raffaelo, ktorý tam bol ako animátor. Vekový rozdiel medzi nimi bol veľký, a predsa sa dal zmazať jej večným elánom a nevyčerpateľným zmyslom pre humor a jeho zodpovedným prístupom k nám a k jeho práci. Ale nemyslite si, že boli na nás prísni, nedajbože zlí, to nikdy. Iba chceli mať veci pod kontrolou. Povodili nás cez Louvre, Sacré Coeur (najlacnejšie suveníry!), vzali k hrobu Jima Morrisona či do Versailles.. Okolo piatej či šiestej sme si odskočili domov na večeru a potom hurá do ulíc. Najprv sme sa chceli vyhnúť všetkým klišé, ktoré som už spomenula, ale naozaj sa tomu nedá odolať! Blikajúci symbol Paríža v noci, či pravý piknik v parku sú veci, ktoré treba zažiť. A keď ich zažijete s tak skvelými ľuďmi ako ja, sú to spomienky na celý život.
Takúto skúsenosť určite odporúčam, nielen z hľadiska zážitkového. Jazykový prínos to má obrovský, pretože okrem francúzštiny precvičíte dobre aj angličtinu (s ostatnými deckami, v škole sa vždy tvária že okrem svojej materčiny ničomu nerozumejú, aby vás donútili hovoriť). Takisto také niečo prospieva aj k osobnostnému rozvoju, predsa len, tu vám nikto nestojí za zadkom a nerobí veci za vás (ale zasa, všetci pomáhajú ako sa dá). Sprachcaffe aj Coolagent mi toto leto dali veľa a môžem byť už len vďačná za magické tri týždne. Som rada, že som to skúsila a budúci rok sa chystám znova, omrknúť temperamentnejšie Španielsko. 😉
