Australia, Down Under......
tak tu som strávila najpestrejších 7 mesiacov v mojom živote.
Spoznala som veľa rozličných ľudí, našla nových kamarátov, objavila úžasné miesta a zažila som stovky príhod.
Prečo Austrália?
Čerstvo “zmaturovaná” som rozmýšľala čo ďalej. Vysoká škola mi v ten rok nevyšla, au pair pobyt v Anglicku som už mala za sebou. Chcela som vyskúšať niečo nové a zároveň sa zdokonaliť v angličtine....
Nemožné?
S nápadom prišla moja sestra a s priateľom Maťom sme sa ho hneď chytili.
Moji rodičia neboli týmto plánom nadšení - peniaze a tak.
Ale nás s Maťom to neodradilo.Navštevovali sme COOLAGENT stále častejšie a spolu so Silviou sme vymýšľali čo najlacnejší a najvhodnejší spôsob štúdia.
Krok za krokom sme došli k reálnemu riešeniu a v Októbri 2001 sme sa vydali do Austrálie...
Cesta
Boli sme hrozne nedočkaví, tridsať hodín letu pred nami sa nám zdalo veľmi dlho.
Ale dalo sa to prežiť.
V lietadle sme ochutnali prvé ázijské špeciality a dúfali sme že v Austrálii ich veľa nebude. ;-) Avšak práve naopak, bolo ich tam dosť .
Po dni a pol “naháňania” mesiaca a neustálej noci sme konečne prileteli do Brisbane :-)
Prvé dojmy
Po prvých úškleboch nad sympatickými policajtmi v podkolienkach sme začali zisťovať ako sa dostaneme do nášho hostela . Vďaka aussi “easy going” prístupu to však nebol žiadny problém... (aj keď musím priznať že nebolo ľahké rozumieť novému prízvuku.)
Lacno, bezpečne a rýchlo sme dorazili na 213 Vulture street.
V prvom momente sme ostali prekvapení... nikdy pred tým sme v “drevenom” dome nebývali. Naša neistota však opadla, keď nás naboso, užívajúc si slnečný deň, privítali Brazílčania Pedro a Fernanda.
Od spolubývajúcich (ktorých bolo mimochodom dosť veľa) sme sa dozvedeli, že centrum mesta je asi 20 minút peši. Neváhali sme a vydali sme sa na cestu.
Cesta viedla pozdĺž Brisbane river (na ktorú ste mohli naraziť takmer všade, pretože sa vlnila cez Brisbane 3 krát). Prešli sme cez areál s umelou plážou, večer osvetleným bazénom . Mali sme pocit, že sme na letnej dovolenke, nie na študijnom pobyte.
Mesto pôsobilo rovnakým dojmom, novučké a upravené (ako sme neskôr počas cestovania zistili, celkom odlišné od ostatných austrálskych miest).
Zmena
Najväčší problém, ktorý sme mali na začiatku bol spánok. Prvý týždeň sme sa budili už o štvrtej ráno a zaspávali sme o siedmej večer...
Bolo tu viac vecí, na ktoré sme si museli zvyknúť (šváby, pavúky, raz nám do dvora zavítalo aj niečo ako malý jašter!), ale to je Austrália.
Práca
Dva kroky bolo potrebné spraviť hneď na začiatku. Založiť si študentský účet, čo nie je žiaden veľký problém.Naviac je to celé zdarma.
A keďže pri hľadaní práce je dôležité byť stále zastihnuteľný, kúpili sme si do nášho mobilu austrálsku SIM-kartu, ktorá nás tiež vyšla pomerne lacno.
Už od Silvii a Janky z COOLAGENT sme mali nejaké rady ako a kam za prácou. Jednou z nich bolo pýtať sa , pýtať sa a pýtať sa...
Tak sme sa pustili do hľadania. Po večeroch sme písali životopisy, ktoré sme po škole roznášali po baroch a reštauráciách v meste a okolí. Každú stredu a sobotu sme si kupovali noviny s prílohou pracovných ponúk, obvolávali inzeráty.
Už po dvoch týždňoch hľadania som dostala prvý telefonát. Z night clubu ma zavolali na výpomoc v bare, tzv. glassee - zbierania pohárov. Ponuka aj plat boli super dobré!
V hľadaní práce som pokračovala naďalej, keďže tento job bol len na víkendy. Zavolala som na číslo z inzerátu a našla si ďalšiu prácu - výpomoc v domácnosti. Takže som chvíľku mala dve práce.
Ale v bare ma potrebovali len na výpomoc v “busy” období na začiatku sezóny.Po mesiaci som prvý job stratila. No a u domácej pani sa mi zdalo, že dostávam príliš málo peňazí, tak som to zrušila.
Náš ďalší job nám dohodila majiteľka hostela Sally (ktorá nám vždy v každom smere vychádzala v ústrety). Zašli sme za jej kamarátkou do cleanerskej firmy SWAN a obidvaja sme mali do týždňa nový job v "čate cleanerov offisov". Čo sa na prvý dojem nezdá, ale bola to jedna z najlepšie platených prác, ktorú robili aj Austrálčania. Naviac to nebolo nič náročné.
Naša známa nám prisľúbila síce len príležitostnú prácu, príležitostí však nakoniec bolo viac než dosť...
S vreckovým a úsporami na cestovanie sme teda problém nemali.
Škola
V prvý deň školy nás po zaraďovacích testoch rozdelili do levelov a tried. Vedenie školy sa snažilo zaradiť do jednej triedy čo najrozličnejšie národnosti. Pri počte Slovákov a Čechov v Brisbane (stretli sme ich celkovo asi 5) sme sa nikdy dvaja nestretli v rovnakej triede, čo bolo veľkou výhodou.
Prekvapilo nás množstvo študentov z Ázie. Na škole však boli skôr v nižších leveloch, keďže ich angličtina bola horšia.
Učitelia boli super! Moja prvá učiteľka ma prekvapila pozdravom „Ako sa máš?“ Vysvitlo, že má otca Slováka. Nič iné ale (našťastie :-) po slovensky nevedela.
Hodiny boli vedené vo forme hier, rozhovorov, projektov. Často sme mávali konverzácie v kaviarňach, na piknikoch, barbecue....
Keď som dosiahla piaty level (najvyšší bol šiesty), rozhodla som sa stráviť 5 týždňov v Bussines English Class, kde sa vyučovala angličtina z oblasti marketingu a reklamy. Tu sme vytvorili projekt na predaj džúsov: reklamu, prezentáciu, výrobu a nakoniec predaj džúsov s 50 % profitom za 1 hodinu! :-)
Všetko treba robiť s mierou... aj od školy sme v istom momente potrebovali oddych a tak sme si zobrali týždeň „holiday“ (ktorý sme potom dohnali na konci štúdia) a so spolubývajúcimi a aussi kamarátmi sme sa vybrali na výlet....
Väčšinu kamarátov sme mali spočiatku zo školy a z hostela ( z ktorého sme pôvodne plánovali odísť po prvých dvoch týždňoch, nájsť si niečo lacnejšie.... Ale musím priznať, že nič lacnejšie a tak výhodne situované sme však nenašli... a nakoniec sme boli veľmi radi že sme ostali....)
Spolubývajúci, z ktorých niektorí na prvý pohľad nevyzerali moc priateľsky, sa stali dobrí kamaráti. Samozrejme, každý mal vlastné „muchy“, ale to len spestrovalo naše spolunažívanie...
V škole aj doma nám stále pribúdali Francúzi. Pri odchode z Austrálie som z francúzštiny rozumela už takmer všetko a sem-tam som zo seba vydala aj nejaké slovíčko :-)))
V januári sme sa zoznámili s partiou aussies. S nimi sme vyrazili na spomínaný výlet. Obehali sme rockpools v okolí Brisbane... Spúšťali sme sa po vodopádoch v strede dažďových pralesov, skákali zo skál do vody.... Proste paráda!
Pokračovali sme cestou do blízkeho turistického hippiesáckeho mestečka Byron Bay, v blízkosti ktorého sa konal festival. Dosť sme sa naň tešili,ale keď sme tam dorazili a zistili sme, že peniaze nám nevystačia na drahé lístky, tak z toho nakoniec nič nebolo. Prespali sme na útese pri pobreží. Rannú hygienu sme absolvovali v mori, zohriali sa pri raňajkách „barbecue“ a pozreli sme si skvelý koncert aboriginal dejeureudou (zdarma :)).
Zavítali sme aj do mestečka Nimbim, kde ľudia chodili len naboso, všetci sa poznali, po večeroch bubnovali a vybrnkávali na uliciach....
Vrátim sa ešte k Vianociam!
Zvyknutá na Slovensko, vôbec sa mi nezdalo, že idú Vianoce. Výklady so Santa Clausami mi pripadali skôr smiešne.
Na „našej“ mestskej pláži South Bank pri Brisbane River sa každý deň už týždeň pred Vianocami púšťal ohňostroj.
Štedrý večer sme strávili so spolubývajúcimi, ktorým naša ryba a majonézový šalát veľmi chutili :-).
Keď sme sa potili pri večeri na terase (o 23:00 bolo stále 35 °C), zavolala mi sestra spomedzi závejov na mrazivom Slovenku :-) a mňa zrazu chytil taký zvláštny pocit
Darčeky boli skromnejšie, ale najväčším bolo pre mňa to, že som bola počas tuhej zimy v prúde najteplejšieho leta. A navyše v Austrálii....
....čo bolo na Austrálii také skvelé?
- aussi štýl života. Otvorení ľudia. Každý predavač či šofér autobusu vám spríjemní deň, porozpráva sa s vami, zavtipkuje. Ľudia ochotní pomôcť-či už sme hľadali prácu, alebo sa potrebovali niekam dostať, niečo poradiť, stretli sme sa s veľkou ochotou. Z jedného pohovoru na prácu, ktorú sme navyše neprijali, nás odviezli autom až domov. Taxikári tiež prižmúrili očko, keď nám peniaze akosi nevychádzali :-))) Keď sme cestovali a ja som prišla o všetko (k tomu sa ešte vrátim), majiteľ back packers hostela mi ponúkol kopu oblečenia a poradil, kde nakúpiť lacno nové potrebné veci.
- počasie – čo je samozrejme subjektívny pohľad. Aj my sme sa priučili chodeniu naboso a voľné dni sme trávili zväčša v plavkách :-), či už v meste na South Bank, v neďalekom turistickom Surfers Paradise na Gold Coast (len hodinu vlakom z Brisbane), alebo na Sunshine Coast, kde boli kilometre prírodných nezaľudnených pláži a národné parky.
- no a v neposlednom rade príroda. Nedotknuté pláže a dažďové pralesy.... Hmmm....
Cestovanie
...kúpili sme si lístok na vlak na dva týždne na celé juhovýchodné pobrežie. Ako prvé sme navštívili Sydney. To nás, pravdupovediac, moc neohúrilo. Ale dozvedeli sme sa tu o mestečku Broken Hill na západ od Sydney, úplne v púšti. A to nás nadchlo.Nasadli sme teda na autobus a po 10 hodinách cesty (počas ktorej sa nášmu autobusu podarilo zraziť kenguru) sme vystúpili v malom „westernovom“ mestečku.
V tom som zistila, že môj batoh v autobuse chýba! Nič sme nevypátrali. Niekto z ľudí (zväčša aboriginees), ktorí vystupovali skôr, sa už doma tešil mojim veciam. Našťastie doklady a cenné veci som mala pri sebe, ale čakalo ma 10 ďalších dní bez oblečenia či zubnej kefky :-(
Ani policajti nám v tom nepomohli, vybavili nám ale aspoň ubytovanie (keďže už bola polnoc a celé mesto spalo). A to ešte aké! Hotel vyzeral zvonku ako cowboyský hostinec, vo vnútri ako z minulého storočia – steny pomaľované, schodište vyrezávané, izby zariadené starodávnym nábytkom ... Ale vyspali sme sa doružova.
Ráno sme si dohodli výlet do „bush“.
Po zážitku z púšte sme sa vrátili do civilizácie a nabrali smer Melbourne. Toto mesto sme vyhlásili za najkrajšie.... boli tu skombinované moderné mrakodrapy s historickými budovami, ktoré by ste v Sydney či Brisbane márne hľadali. Dozvedeli sme sa o Great Ocean Road v okolí mesta a so skupinkou asi 10-tich ľudí nás kiwwi šofér vozil celý deň po ceste plnej prekvapení. Videli sme plný park kengúr, koaly spiace v klbku na stromoch
Náš výlet zavŕšili 12-ti apoštoli... z útesov vymyté stĺpy na pobreží oceánu, ktoré pri západe slnka vyzerali rozprávkovo...
Po Melbourne sme sa vrátili do nášho „malého“ Brissy, stráviť posledný týždeň s kamarátmi a známymi.
Čo mi to všetko dalo?
Na celú „cestu“ sme sa vydali viac-menej na vlastnú päsť a v dobrých i ťažkých chvíľach sme si museli pomôcť sami. Tieto dobrodružstvá ma donútili osamostatniť sa. Spoznala som veľa rôznych národností, od Európanov, cez Ázijcov, až k Arabom. Získala som množstvo nových priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte. Naučila som sa veľa o časti sveta, ktorá bola pre mňa dovtedy veľkou neznámou a malým snom...
11 
